Založenie organizácie

V máji 1968 sa uprostred parížskych pouličných nepokojov formuje skupina mladých lekárov, ktorá sa rozhodne pomáhať obetiam vojen a veľkých prírodných katastrof. Vzniká tak nová vetva humanitárnej pomoci, ktorá znovuobjavuje koncept krízovej pomoci. Vznikajú  Médecins Sans Frontières – Lekári bez hraníc.

Scény z pouličných demonštrácií, ktoré bežia na čiernobielych obrazovkách a sleduje ich celé znepokojené Francúzsko, onedlho striedajú nové, ešte znepokojujúcejšie obrazy. V televíznom vysielaní sa poprvýkrát v histórii objavujú zábery detí z odľahlých oblastí našej planéty umierajúcich od hladu.

Od Nigérie se vtedy oddelila jej južná provincia Biafra. Neveľké územie Biafry bolo obkľúčené nigérijskou armádou a domáce obyvateľstvo sužoval hladomor. Francúzsky Červený kríž vydal prehlásenie, ktorým vyzval dobrovoľníkov, aby pomohli zvládnuť túto situáciu. 

Lekári v krízových situáciách

V Medzinárodnom výbore Červeného kríža (ICRC) v Ženeve v tom čase a niekoľko rokov predtým pôsobili dvaja lekári-dobrovoľníci Max Recamier a Pascal Greletty-Bosviel. Obaja boli pravidelne aktívni v rôznych vojnových konfliktoch.

„Napriek tomu, že Červený kríž má nálepku lekárskej organizácie, v skutočnosti ňou nie je,“ vysvetľuje Max Recamier. „Spolu s Pascalom sme boli jedinými lekármi, o ktorých ľudia z Medzinárodného výboru vedeli,  pretože sme predtým pôsobili v Jemene. A tak nás požiadali, aby sme pre výbor našli viac lekárov. Prvým dobrovoľníkom sa stal Bernard Kouchner, mladík, ktorý v tom čase študoval a dokonca ešte nemal hotovú ani diplomovú prácu, no aj tak sa prihlásil.“

Na misiu ICRC do Biafry nakoniec odišiel šesťčlenný tím. Tvorili ho dvaja lekári, Max Recamier a Bernard Kouchner, dvaja klinickí špecialisti a dve zdravotné sestry. Náhla účasť v krvavom konflikte znamenala pre neskúsený tím skutočný šok. Až na mieste zistili, čo ich tu čaká - operácie vojnových zranení v nemocniciach, ktoré sa pravidelne ocitali pod paľbou nigérijských ozbrojených síl. 

Na vlastné oči

Recamier a Kouchner sa stali svedkami hrôzostrašných udalostí – vrážd civilistov a blokády, v dôsledku ktorej obyvateľstvo umieralo od hladu. Obaja zakrátko dospeli k názoru, že svetová verejnosť by sa o tomto dianí mala dozvedieť. Otvorene kritizovali Červený kríž a nigérijskú vládu za to, ako sa počas celej krízy zachovali.

Počas nasledujúcich troch rokov sa ozvali aj ďalší lekári – začalo sa o nich hovoriť ako o Biafranoch. Spoločne položili základy novej, kritickej formy humanitárnej pomoci, ktorá si nevšímala politické ani náboženské hranice. Sústredila sa len na potreby trpiacich.

„Lekárska pomoc nového typu“

V roku 1971 prišli dvaja novinári z lekárskeho magazínu Tonus s ďalšou iniciatívou. Raymond Borel a Philippe Bernier prišli s tým, že potrebujeme lekársku organizáciu, ktorá by pomáhala ľudom zasiahnutým veľkými prírodnými katastrofami.

„Biafranov“, ktorí sa sami pokúšali vytvoriť lekársku skupinu, nová iniciatíva okamžite zaujala.

„Vraveli sme si, že niečo podobné sme už predsa robili a že by sme v tom radi pokračovali,“ vysvetľuje Bernard Kouchner.

„Chceli sme sa postarať o to, aby tento nový typ lekárskej pomoci mal k dispozícii dostatok odborných vedomostí a zručností. Uplatnila sa tu vojnová chirurgia, triáž, problematika verejného zdravia, vzdelávanie a pod.

Veď je to jednoduché – choďte tam, kde máte pacientov. Čo dnes znie ako samozrejmosť, bolo vtedy revolučnou myšlienkou. V ceste nám totiž stáli hranice. Nie je náhoda, že sme organizáciu pomenovali Médecins Sans Frontières, Lekári bez hraníc.”

Ľudia na prvom mieste

Lekári bez hraníc oficiálne vznikli 22. decembra 1971. V tej dobe organizáciu tvorilo 300 dobrovoľníkov – lekári, zdravotné sestry a ďalší personál vrátane trinástich zakladajúcich lekárov a novinárov.

Za vznikom organizácie stálo presvedčenie, že na lekársku starostlivosť má nárok každý človek bez ohľadu na pohlavie, rasu, náboženstvo, názorové presvedčenie či politickú príslušnosť a že potreby ľudí sú dôležitejšie ako štátne hranice. 

Prvá misia Lekárov bez hraníc

Prvá misia zaviedla novú organizáciu do Managuy, hlavného mesta Nikaraguy. V roku 1972 bolo mesto z veľkej časti zničené zemetrasením, pri ktorom zahynulo viac ako 10 tisíc ľudí.

V roku 1974 zorganizovali Lekári bez hraníc misiu na pomoc obyvateľom Hondurasu po tom, ako tam hurikán Fifi spôsobil obrovské záplavy a zabil tisíce ľudí.

O rok rozbehla organizácia prvý veľký lekársky projekt na pomoc utečencom. Vtedy poskytla lekársku pomoc obyvateľom Kambodže, ktorí v niekoľkých vlnách utekali pre tyranským režimom Pol Pota.

V priebehu týchto prvých misií sa naplno objavili slabé miesta Lekárov bez hraníc, tejto mladej a neskúsenej humanitárnej organizácie. Chýbala dôkladnejšia príprava, lekári nenachádzali na miestach svojho pôsobenia dosť podpory a zlyhávalo zásobovanie. Prišlo k prvému míľniku v dejinách organizácie – hnutie sa začalo štiepiť.

Pevnejšia organizácia alebo lekárska guerilla?

Claude Malhuret, prezident Lekárov bez hraníc v rokoch 1977–78, to komentuje slovami: „V tom čase oproti sebe stáli dva vyhranené tábory. Na jednej strane boli ľudia, ktorí pevnejšiu organizáciu odmietali a naďalej chceli pôsobiť v rámci malých akčných lekárskych jednotiek. S nimi nesúhlasili tí, ktorí mali potrebu výraznejšie sa organizovať. Niežeby sa chceli stať druhým Červeným krížom, len skrátka túžili po pevnejšej štruktúre organizácie. Nechceli už fungovať ako skupinka lekárov s niekoľkými škatuľkami liekov v igelitkách, ktorým neustále niečo chýba.“

Na výročnom valnom zhromaždení v roku 1979 vypukol vnútorný konflikt v organizácii naplno. Hlasovalo sa o tom, či majú Lekári bez hraníc prijať pevnejšiu organizačnú štruktúru, alebo naďalej ostanú akousi lekárskou guerillou. Osemdesiat percent účastníkov hlasovalo za prvú možnosť.

Bernard Kouchner a ďalší z „Biafranov“ tento krok odmietli, opustili Lekárov bez hraníc a založili vlastnú organizáciu Médecins du Monde (Lekári sveta).

Budovanie Lekárov bez hraníc

Vedenia Lekárov bez hraníc sa ujalo „realistické“ krídlo na čele s Claudom Malhuretom a Ronym Braumanom. Títo ľudia dali v ďalších rokoch Lekárom bez hraníc podobu profesionálnej organizácie, ktorá pretrvala dodnes.

Od roku 1980 otvorili Lekári bez hraníc svoje pobočky v 28 krajinách sveta a dnes zamestnávajú viac ako 30 tisíc ľudí po celom svete. Len v roku 2011 vykonali približne 8,3 milióna ambulantných ošetrení.

Od svojho založenia sa Lekári bez hraníc výrazne líšia od bežných mimovládnych organizácií. Prísne trvajú na tom, aby zostali nezávislí od štátnych a iných inštitúcií - ich neustála kritika humanitárnych podmienok na celom svete ostáva tŕňom v oku vládam rôznych krajín.